Jeden novinár, tuším pán Chmelár, vyniesol nad týmito lúpežníkmi ortieľ, že vraj sú nemorálni, lebo kradli luxusný tovar a nie chlieb a mlieko pre svoje deti.
Kedysi na Slovensku v období krízy v 30. rokoch 20.storočia boli tiež ľudové rebélie, ktoré vypukli živelne a tak aj prebiehali. Ľudia vyrabovali obchody s potravinami, lebo boli hladní spolu so svojimi otrhanými deťmi. Vtedy zúrila industrializácia a burzové otrasy.
V Británii v roku 2011 sa ukájal tiež hlad, len inakší. Je to hlad po výdobytkoch postindustriálnej éry, keď už nie je dôležité mať len plnú špajzu a chladničku potravín pochybnej kvality z hypermarketov. Oveľa dôležitejšie je mať nástroje pre komunikáciu so svetom, pre získavanie informácií a vedomostí. Teraz totiž zúri elektronická revolúcia a práve vypľula svoje prvé obete.
Farebné obyvateľstvo, no nielen to, aj biele, sa týmto aktom zmocnilo vecí, ktoré majú v dnešnej dobe význam pre prežitie, pre udržanie kroku s evolúciou, pre čo je nevyhnutné byť prítomný na webe, mať kanál, cez ktorý prichádzajú vedomosti. Mnohí z nich nedosiahli potrebné stredoškolské vzdelanie a nemali ani dosť peňazí aby to dohnali doma pomocou dištančného vzdelávania, na čo sú potrebné PC.
V Británii zrušili štátne stredné školstvo, zostalo len privátne. Títo ľudia sa tak ocitli v úlohe outsajderov určených na vyradenie zo súťaže prírodzeného výberu. Džungľa ich odvrhla a odsúdila do úlohy bezvýznamnej mršiny. Nečudujem sa, že vznikli nepokoje.
Len je zvláštne, že to bola nie jedna vlna ale celé vlnobitie a vo viacerých mestách. Tiež načasovanie rebélie, ak bola načasovaná, vyzerá ako echo revolúcií v severnej Afrike a Sýrii.
Teraz sa už môžem kľudne spýtať: kedy tá horúčka vzbury preskočí cez Kanál a začne vyvádzať na území Paríža, Berlína, talianskeho pobrežia. Nepokoje sú následkom neopatrného, až surového, systémového ovplyvňovania života imigrantov a iných chudákov, ktorí vedia, že na prežitie im nestačí kus chleba a fľaša coly. Potrebujú mať v rukách informačné technológie, aby sa mohli vyrovnať vyšším kastám spoločnosti. A toto nie je luxus, je to životná potreba ako liter benzínu, kilo chleba či liter mlieka. Nosič informácií nie je už dnes neprimeraný blahobyt.
Preto porušenie práv na osobné vlastníctvo, ktoré sa surovo prevalilo cez ulice, nemožno riešiť iba strkaním za mreže a hotovo. Treba zmeniť viaceré zákony, nielen sociálne, aj o vzdelávaní a zamestnanosti. Len toto asi nevysvetlím pravičiarom, ktorí teraz vládnu naprieč Európou...
Na koniec teda neviem z toho vyvodiť povrchné morálne poučenie, že sú to vandali a zločinci je jasné. Kto ich však vohnal do ulíc? Bezohľadné manévrovanie so zákonmi a zásahy sociálneho inžinierstva.