Ak by SOZA zohľadnila citlivejšie špecifikovanie rozličných úrovní autorských práv s jasnými definíciami, ako to robí Slobodná encyklopédia wikipédia, určite by si ušetrila súčasné zhoršenie vzťahu so slovenskou verejnosťou. Ak by sa umožnilo autorom hudobných umeleckých diel využiť možnosť stanoviť si sám úroveň využívania autorského práva, určite by sa to odzrkadlilo pomerne rýchlo aj na nálade interpretov a konzumentov hudby.
Špecifikácia rôznych druhov licencií od úplne voľného používania bez nároku na uvádzanie autora, cez voľnú licenciu s povinnosťou uviesť autora a bez nároku na úhradu, až po najprísnejšiu licenciu podliehajúcu všetkým zákonným podmienkam dáva možnosť autorovi uviesť do obehu medzi spotrebiteľov hudby aj diela určené pre celkom voľné interpretovanie oslobodené od platieb. Prečo si myslím, že je takéto zriekanie sa autorských práv potrebné? Vieme ako vznikala slovenská ľudová hudba, ako cirkulovali diela neznámych autorov aj kolektívne ľudové diela v historickom vývoji slovenskej kultúry a že mali zásadný vplyv na jej vznik a potvrdenie existencie slovenského národa. Bola to aj voľne použiteľná hudba a pesničky, ktoré vymedzili množinu národa a stanovili jeho existenciu v priestore.
Tvorba kultúry však nie je jednorázová záležitosť, potrebuje sústavnú pozornosť. Sebaurčujúce funkcie kultúry môžu časom vyprchať.
Proces vývoja kultúry je preto treba podporovať priebežne a nie ho brzdiť byrokratickým aparátom, ktorý sa vďaka svojej mocenskej pozícii má tendecie rozvíjať a rozpínať, namiesto toho aby sa rozpínala kultúrna úroveň. Byrokraciu je treba držať na uzde vhodným zákonodarstvom, ktoré používa jasne a vhodne formulované paragrafy.
Teraz urobím koniec s poučovaním. Tu ide proste o to, aby si nejaký rocker, ktorý vystúpil na hviezdnu obežnú dráhu uvedomil, že nepracuje len na svojej kariére ale aj na národnej kultúre. Nič sa mu nestane, ak dá na jednu skladbu raz za čas voľnú licenciu, aby si ju mohli spievať popri brnkaní na gitary decká v parku, teda na verejnom priestranstve, aby ju mohli interpretovať amatérske kapely v kluboch a aby si ju mohli reinterpretovať trebárs ľudové umelecké kolektívy na svadbách. Spoplatnenie študentstva, ktoré si chce zabliakať Stužkovú na vlastnej stužkovej, ktorú má raz za život, pripomína konanie Shakespearovho Shylocka.
Nepružná licenčná politika, možno zavinená aj zle napísaným autorským zákonom, bola dovedená do absurdého stavu, kedy SOZA a jej riaditeľ už neboli schopní zachovať ľudskú dimenziu v uplatňovaní nárokov na tantiémy.
Odporúčam prečítať si čosi o licenčnej politike nadácie Wikimedia Foundation, ktorá zohľadňuje americké právo v tejto oblasti, čo dávam do pozornosti hlavne pre členov a zamestnancov SOZA, ktorí sa spamätávajú z chýb a chcú zrekonštruovať aj politiku tejto ochrannej inštitúcie.
Podotknem tuná, že zahladzovať a ututlávať chyby fungovania tejto ekonomicky dôležitej organizácie nie je účelom reformy, účelom reformy je sprehľadniť zákon a zoštíhliť aparát, ktorý veľmi pekne a bohato prosperuje v náručí bezmocnej hudobnej slovenskej society.
Na záver chcem zvýrazniť to, že licenciu každého umeleckého diela, tu rozumej hudobného, nemá čo stanovovať SOZA ani iná ochranná inštitúcia, tú si môže a má stanovovať len sám autor.